Staršie výskumy

Už v ranom novoveku sa v uhorských intelektuálnych kruhoch rozvíjal záujem o svedectvá domácej písomnej kultúry z minulosti, predovšetkým formou výskumu literárnych dejín. Jazyk skúmaných pamiatok sa kritériom pre výskum stal vo významnejšej miere až od prelomu 18. a 19. storočia, keď sa v radoch slovenských vzdelancov – najprv opäť formou literárnych dejín, neskôr záujmom o ľudovú slovesnosť – rozvinul záujem o písomné svedectvá slovenského jazyka z minulosti. V tejto súvislosti možno spomenúť napríklad Bohuslava Tablica, Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika či Jozefa Miloslava Hurbana.

Po prvýkrát sa rámec dejín literatúry prekročil v druhej polovici 19. storočia. Seriózny vedecký záujem o výskum a publikovanie starších slovenských textov z bežnej dobovej (napríklad úradnej) praxe priniesol Fraňo Víťazoslav Sasinek svojimi prácami, z ktorých sa viaceré objavovali napríklad na stránkach Slovenského letopisu. Na tomto fóre sa v podobnom duchu realizovali aj iní, ako napríklad Pavol Križko.

Klasickými výstupmi moderného bádania slovenčiny v predspisovnom období boli od prvej polovice 20. storočia pramenné edície. Medzi najvýznamnejšie patria práce V. Chaloupeckého, B. Varsika a Š. Kniezsu.

Václav Chaloupecký vydal ešte v medzivojnovom období dve zásadné edície:

  • Václav Chaloupecký (ed.): Kniha Žilinská. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1934, 239 s.
  • Václav Chaloupecký (ed.): Středověké listy ze Slovenska: Sbírka listů a listin, psaných jazykem národním. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1937, 266 s.

Obe sú výsledkom systematického záujmu o slovenské texty predspisovného obdobia, aj keď s niekoľkými limitáciami. Jednou z nich je chronologické obmedzenie na 15. storočie. Závažnejším obmedzením je ale fonetický prepis, pri ktorom sa z textov stráca rôznorodosť jazyka a vplyvov naň.

Na práce nadviazal slovenský historik Branislav Varsik, Chaloupeckého žiak aj kritik, ktorý sa v prvom zväzku zamýšľanej edície (ktorú sa napokon nepodarilo realizovať) zameral na dnešné západné Slovensko.

  • Branislav Varsik  (ed.). Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, vol. 1. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1956, 437 s.

Záujem o používanie slovenčiny v uhorskom kontexte nebol limitovaný iba na (česko-)slovenskú historiografiu, ako dokazuje príklad maďarského slavistu Istvána Kniezsu, ktorý v prvom diele svojej edície publikoval slovenské stredoveké texty z fondov Maďarského krajinského archívu v Budapešti.

  • Štefan Kniezsa (ed.): Stredoveké české listiny. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1952, 206 s.

Téma vzbudila záujem aj u poľských historikov, čoho dôlkazom je práca Władysława Semkowicza, v ktorej sa zameriava na situáciu na Orave.

  • Władysław Semkowicz (ed.): Materiały do dziejów osadnictwa Górnej Orawy, vol. 1 : Dokumenty. Zakopane : Nakładem Muzem Tatrzańskiego, 1932, 199 s.
  • Władysław Semkowicz (ed.): Materiały do dziejów osadnictwa Górnej Orawy, vol. 2 : Listy i akta. Zakopane : Muzem Tatrzańskie, 1939, 480 s. + 3 mapy.

Po týchto projektoch sa výskum realizoval zväčša prostredníctvom iniciatív jednotlivých bádateľov z radov historikov a jazykovedcov. Z druhých menovaných treba spomenúť Jána Stanislava (5-zväzkové Dejiny slovenského jazyka), Jozefa Orlovského (v spolupráci s archivárkou a historičkou Darinou Lehotskou Najstaršia jelšavská mestská kniha 1560 – 1710), tím lingvistov stojaci za Historickým slovníkom slovenského jazyka, vydávaným v rokoch 1991 – 2008 a výberom textov v trojdielnych Prameňoch k dejinám slovenčiny, Eugena Paulínyho, Rudolfa Krajčoviča, Šimona Ondrušoviča, Jána Doruľu, Mateja Považaja, Milana Majtána, Pavla Žiga, Rudolfa Kuchára, Janu Skladanú, Gabrielu Múcskovú, z historikov Petra Ratkoša a Pavla Horvátha.

Menu